Rozhovor: Keď sa stretne východ so západom

 

Mária a Lukáš. Nevesta zo západu, ženích z východu. Naplánovať svadbu nebolo jednoduché, a to nielen pre nepriaznivú pandemickú situáciu, ale aj vzdialenosť rodiny a blízkych. Svadbu však mali nakoniec nie raz, ale hneď dvakrát. Viac už v rozhovore.

 

Ako dlho ste plánovali svadbu?

 

Nevesta: Od februára. Vlastne hneď ráno po našich zásnubách som zapla notebook a začala pozerať priestory, kde by sme mohli mať svadbu (smiech). Do mesiaca sme mali všetko podstatné vybavené. Tým, že ani jeden z nás nemal vysnívanú svadbu a nič, na čom by trval, šlo to celkom rýchlo.

 

Narušila vám ju nejakým spôsobom aj nepriaznivá pandemická situácia? 

 

Ženích: Svadbu sme kvôli pandemickej situácii rozdelili na dve časti. Obrad v kostole bol 16. mája pre blízku rodinu a zopár priateľov, ktorí žili v blízkosti (o týždeň sa všetko povolilo). Svadobnú hostinu sme mali 1. septembra, účasť bola tiež oklieštená pre zhoršujúcu sa situáciu hlavne v oblasti starších rodinných príslušníkov z východu alebo zahraničia.

Nevesta: Lukáš pekne zhrnul fakty a ja teda k tomu pridám emócie. V marci, keď vypukla pandémia, začala veľká neistota ohľadom našej májovej svadby. Všetko nasvedčovalo tomu, že situácia sa do mája nezlepší a bolo potrebné prijať rozhodnutie, na kedy svadbu presunieme. Ja som však tomu stále nechcela uveriť a dúfala som, že sa situácia upokojí. Lukáš mi však ukazoval, ako postupne presúvajú iní snúbenci termíny svadby z apríla/mája/júna na leto alebo jeseň. Aby sa nám vôbec ušiel nejaký nový termín, museli sme sa rýchlo rozhodnúť. Svadbu v lete sme pre horúčavy príliš nechceli (Lukáš teplo neznáša) a jeseň bola spojená s druhou vlnou pandémie. Lukáš prišiel teda s nápadom, aby sme to rozdelili. Sobáš ponechajme v máji a oslavu presuňme na september. Trvalo mi asi dva dni, kým som sa zmierila s touto variantou, ale spätne to hodnotím ako skvelý nápad. Podstatný bol predsa sobáš a osláviť to môžeme aj neskôr. Našťastie to všetko dobre dopadlo a boli sme medzi tými šťastnejšími pármi, ktorí stihli svadbu aj osláviť.

 

Prípravy ste mali určite náročnejšie, keďže nepochádzate z rovnakého kraja. Odkiaľ presne ste?

 

Ženích: Som z Košíc, ale tak ako väčšina mladých východniarov, ktorí nechcú robiť v IT priemysle, som sa po štúdiu presťahoval do Bratislavy a žijem tu už takmer 5 rokov.

Nevesta: Pochádzam z Nitry, ale už 10 rokov žijem v Bratislave.

 

Museli ste teda svadbu prispôsobiť a jedna "strana" to mala náročnejšie. Ako ste premýšľali?

 

Ženích: Manželka všetko vymyslela.

Nevesta: Nebolo to vyslovene tak, že sa jedna „strana“ musela prispôsobiť. Keď som sa pozrela na zloženie našich hostí, tak aj z Lukášovej strany žije časť rodiny na západnom Slovensku a v Česku. Ja mám zase rodinu aj v Poľsku a v Anglicku. Tým, že aj my žijeme na západe, tak z hľadiska príprav bolo pre nás „organizátorov“ jednoduchšie mať svadbu tu. Voľba teda padla na Nitru. Tým, že som v Nitre vyrastala, tam mám stále nejakých kamarátov a známych, ktorí mi vedeli poradiť. Ľahšie sa mi hľadal fotograf, DJ a vyberali zákusky či torta, keďže som ich prácu pozorovala prostredníctvom známych alebo mi ich odporučili nejakí kamaráti. Asi by som nešla do úplne cudzieho mesta, ktoré by bolo možno kompromisom z hľadiska geografie (v našom prípade stred Slovenska), ale nikoho by som tam nepoznala a len tak naslepo si vyberala dodávateľov.

 

Bola pre vás v tomto prípade smerodajná nevesta alebo bola na prvom mieste skôr praktickosť?

 

Ženích: Na prvom mieste bola nevesta, potom na druhom a treťom bola nevesta.

Nevesta: Ale to preto, že Lukáš vedel, že má racionálnu nevestu, ktorá to vymyslí tak, aby boli všetci spokojní (smiech).

 

Aké iné záležitosti ste v súvislosti s touto vzdialenosťou museli riešiť?

 

Ženích: Museli sme hosťom z východu zabezpečiť ubytovanie; problematickejší bol aj fakt, že svadba bola v Nitre, odkiaľ je manželka, ale žijeme v Bratislave, takže dosť často sme navštevovali Nitru.

Nevesta (hovorí manželovi): No a predstav si, že by sme ju mali v Košiciach (smiech).

 

 

Na mieste bolo určite zaoberať sa aj ubytovaním hostí. Ako ste to vymysleli?

 

Ženích: Reštaurácia, v ktorej bola svadobná oslava, disponovala v septembri ubytovacími priestormi, ale nie pre všetkých hostí. Rodinu sme ubytovali priamo tam a východoslovenských, resp. bratislavských mladých kamarátov sme ubytovali v jednom hoteli v centre Nitry. Na výber ich bolo niekoľko, keďže v tom čase hotely zívali prázdnotou kvôli pandémii.

Nevesta: A hlavne bolo nutné hostí vopred informovať, ako je riešené ubytovanie. Či si ho majú zabezpečiť sami a kto im ho platí. Vyriešili sme to svadobnou brožúrou, kde mali naši hostia všetky organizačné pokyny: kedy sa začína hostina, adresa miesta hostiny, kedy je potrebné byť na mieste, kde sú ubytovaní, ako je riešená doprava a podobne.

 

Zažila som svadbu brata, kde sme v teplákoch (tiež sme mali dlhú cestu) cestovali k neveste a pred omšou sa obliekali do slávnostných šiat a oblekoch. Ako to bolo vo vašom prípade?

 

Nevesta: Snažili sme sa to hosťom čo najviac uľahčiť. Okrem toho, že sme im zabezpečili ubytovanie, prispôsobili sme napríklad aj čas začiatku svadby. Tým, že obrad v kostole sme mali za sebou, tak nás nič neobmedzovalo a začiatok sme naplánovali na neskoršiu hodinu (16:00), aby sa v pokoji stihli nachystať aj hostia z východu. Niektorí to vyriešili tak, že prišli o deň skôr a stihli si pozrieť aj Nitru.

 

Nemali s tým ľudia problém? Nestalo sa vám, že niektorí práve pre dlhú cestu neprišli?

 

Ženích: Určite to nebolo nikomu dvakrát príjemné, ale 99% ľudí si tieto sťažnosti buď nechali pre seba, alebo sa s radosťou obetovali, aby mohli byť na našej svadbe.

 

 

Nenarazili ste pri plánovaní a prípravách na odlišnosti v súvislosti s vašimi rozdielnymi tradíciami a zvyklosťami?

 

Ženích: Áno, na radovom tanci som musel tancovať aj ja! Inak, ani ja, ani manželka nie sme veľmi spätí s tradíciami.

Nevesta: Áno, zhodli sme sa, že nejaké tradície chceme, ale nebudeme to preháňať. Tradície, ako napríklad odpýtanie od rodičov sme ani nezvažovali. Ale mali sme pri vstupe do sály namiesto rozbitia taniera určené, kto bude hlavou rodiny a to nám navrhol manažér reštaurácie. Mali sme aj čepčenie, ktoré mi pripravila kamarátka. Tam ani jeden z nás nemal žiadne požiadavky, nechali sme to celé na ňu. Akurát, ten radový tanec sa u nás na západe tancuje s oboma novomanželmi, na východe len s nevestou. Na východe sa zbierajú peniaze, to som ja napríklad nepoznala. Tým, že sme mali hostí z celého Slovenska, sme do svadobnej brožúry dali všetky potrebné informácie týkajúce sa radového tanca (bude ho tancovať aj Lukáš, na východe je zvyk hodiť pri tom nejaké peniažky do klobúka), aby nebol niekto zmätený. Okrem hádzania kytice sme mali ešte sťahovanie podväzku, čo sme ani jeden nepoznali, ale navrhol nám to DJ, tak sme do toho šli.

 

Ako na to reagovali ľudia? Neboli z niečoho "nového" prekvapení?

 

Nevesta: Myslím, že nie.

 

Aké rady by ste dali ostatným párom, ktoré stoja pred podobnou situáciou?

 

Ženích: Určite to nie je potrebné preháňať. Je dôležité myslieť hlavne na to, že svadbu si v prvom rade majú užiť nevesta a ženích (rozumej nevesta).

Nevesta: Vybrať si miesto svadby podľa seba a svojich priorít. Hostia, ktorí chcú prísť, prídu bez ohľadu na vzdialenosť. Nikdy to nebudú mať všetci 100% komfortné. Na druhej strane je určite dôležité snažiť sa uľahčiť to hosťom, ktorí musia cestovať ďalej. Ale iste sa nepustiť cestou, že idete napĺňať predstavy všetkých vašich blízkych, lebo zistíte, že sa to nedá. My sme veľmi vďační, že naši rodičia to nechali na nás. Vraveli nám, že je to naša svadba a máme si ju spraviť podľa svojich predstáv. Bohužiaľ, nie každý má také šťastie.

 

 

Ako ste si užili svadbu a čo bolo pre vás najsilnejšie?

 

Ženích: Najsilnejšia pre mňa bola skutočnosť, že aj napriek ťažkej situácii sme sa stretli s rodinou a priateľmi. Tiež nás potešil i veľmi pozitívny feedback po svadbe (dokonca aj tých, ktorí bývajú so všetkým nespokojní).

Nevesta: Napriek všetkým mojim obavám bola pre mňa naša svadba najlepšia, na akej som bola. Vidieť, že hostia sa bavia a sú spokojní, bol pre mňa najkrajší pocit.